Diela Ľudovíta Fullu opustili Ružomberok

Možno ste z médií zachytili, že z Galérie Ľudovíta Fullu boli v polovici februára odvezené diela Ľudovíta Fullu, významného európskeho výtvarníka a jedného zo zakladateľov slovenského výtvarného umenia. Deponovanie diel do bezpečného depozitára vo Zvolene je tragickým výsledkom zanedbávania kultúrnych pamiatok a inštitúcií zo strany štátu, ktorý sa takejto apatie dopúšťa desiatky rokov. Máme sa báť o to, že sa diela viac do Ružomberka nevrátia?

Pre lepšiu predstavu o tom, aký je súčasný stav Galérie môžem povedať, že v budove je poškodená statika, v stenách vznikli posunom konštrukcie škáry široké niekoľko centimetrov, zo strechy do interiéru permanentne zateká dažďová voda, ktorá významným spôsobom ohrozuje vystavené umelecké diela. Jednoducho povedané, nezáujem až letargia voči dielam Ľudovíta Fullu s jednotkovou (komerčnou) cenou niekoľko stotisíc eur je tak surová, že rozcíti aj človeka, ktorý sa vôbec o nezaujíma o umenie.

Na začiatku tejto ťažkej chvíle pre Galériu a predovšetkým pre obyvateľov mesta a okresu Ružomberok bolo odkladanie rekonštrukcie budovy, ktorá je mimochodom vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku (!!!). Hoc by sme očakávali, že štát sa o objekty označené touto značkou náležite postará, opak je pravdou. A na to doplácame my, obyčajní ľudia, ktorým Ľudovít Fulla svoje obrazy venoval s prianím, aby nikdy neopustili Ružomberok.

Množiace sa problémy, na ktoré začali postupne upozorňovať nielen pracovníci galérie ale už aj samotní návštevníci napokon viedli ku výstave zvanej 13. komnata, v ktorej mal každý návštevník možnosť nazrieť do odvrátenej strany galérie. Ani to však nepomohlo a po novom roku sa situácia zdramatizovala tak veľmi, že sa pre pracovníkov galérie stala viac neudržateľnou a samotná galéria začala predstavovať nebezpečie pre vystavené diela.

Ako príslušník starej ružomberskej rodiny beriem súčasnú situáciu svojim spôsobom aj osobne. Keď som ešte nebol na svete, tak v galérií dožívajúci Ľudovít Fulla mal pár priateľov, medzi ktorých patril môj pra-strýko a riaditeľ BZVIL Ružomberok Artúr Mydlo. Ľudovít Fulla sa obával, že jeho diela raz opustia naše mesto. Dialo sa to pravdepodobne preto, lebo tu mali dôstojné miesto vo vlastnej galérii. Dohodli sa tak s Artúrom Mydlom, s vtedajším predsedom MsNV Karolom Válym a Ladislavom Csereiom – riaditeľom Liptovského múzea, že aj po smrti umelca títo vplyvní a silní muži vynaložia všetko úsilie, aby diela ostali tam, kde majú svoj domov. Teda v Ružomberku.

Maliar zomrel, doba sa zmenila. Nebolo viac Karola Vályho a pre závan privatizácie bol z pozície dlhoročného riaditeľa a mestotvorného človeka odvolaný silno pro-sociálne zmýšľajúci Artúr Mydlo. Nasledovala rýchla deštrukcia bavlnárskych závodov. Dnes sa zdá, že v Ružomberku nieto človeka, ktorý by vynakladal svoje úsilie do ochrany majetku nás všetkých. Žiaľ.

Stav Galérie Ľudovíta Fullu nie je ojedinelý jav. Štát, kraje, mesto investujú tak neuveriteľne malé finančné prostriedky do kultúry, že sa zdá, že kultúra je všetkým ukradnutá. Len pri pohľade na to, že z celkového rozpočtu Žilinského samosprávneho kraja ide len 1,3% na podporu kultúrnych inštitúcií je zarážajúci. A to aj napriek tomu, že sú to práve kultúrne inštitúcie, ktoré majú za úlohu vychovávať nás a tisícky našich detí k hodnotám.

Všetko nasvedčuje tomu, že o kultúrne dedičstvo sa nik nezaujíma a ak sa toto nastavenie mysle u predstaviteľov Slovenskej republiky nezmení, tak nám hrozí, že celé Slovensko bude posiate mnohými ďalšími kúpeľmi Korytnica, ktoré boli v minulosti veľkou pýchou monarchie a dnes sú hnijúcim smetiskom v strede krásnej prírody Ružomberského okresu.

A máme sa obávať toho, že diela Ľudovíta Fullu sa do Ružomberka už nevrátia? Podľa mňa nemáme, pretože celý proces je zabezpečený mnohými zmluvami, ktoré hovoria jasnou rečou o tom, kam diela patria a kam sa musia vrátiť. Obávať by sme sa ale mali rýchlosti reakcie štátu, pretože nik nedeklaroval, kedy sa rekonštrukcia začne. Môže sa začať tento rok, môže sa začať o desať rokov a môže sa začať o päťdesiat rokov. V takom (extrémnom) prípade sa návratu diel Ľudovíta Fullu nemusíme dožiť rovnako, ako sa mnohí nedožili realizácie päťdesiat rokov sľubovanej diaľnice.

Pre dvojtýždenník Spoločník