Začal sa tretí týždeň nevyprovokovanej vojenskej agresie na Ukrajine, ktorá so sebou priniesla o.i. aj nával migrácie, dosahujúcej v našich rozvinutých európskych pomeroch katastrofický rozmer. Denne slovenskými hraničnými priechodmi s Ukrajinou ujde 14 tisíc ľudí, hľadajúcich to najdôležitejšie, čo v našom živote máme – bezpečie, teda pocit, že našim životom a životom našich najbližších nehrozí žiadne riziko. Psychológ Harold Maslow, ktorý v roku 1943 popísal základnú škálu ľudských potrieb, známu aj ako Maslowova pyramída, zaradil pocit bezpečia na druhú najdôležitejšiu potrebu človeka hneď po uspokojení základných fyzických potrieb. Všetky ostatné potreby sú bezpečiu podradené, čo znamená, že bez uspokojenia potreby bezpečia nedokážeme urobiť nič zmysluplné, nič potrebné a už vôbec nič racionálne. Takto by sa dal opísať stav všetkých utečencov, ktorí do nášho regiónu prišli za posledné týždne.
Generácia nás, ktorí sme sa narodili po rozpade Sovietskeho zväzu, a teda po studenej vojne, ostala šokovaná, pretože celý svoj život strávila v presvedčení, že Európe vojna nehrozí. A hoci sme boli zvyknutí z médií sledovať konflikty na Blízkom východe alebo boje afrických rebelov, žiadne priame skúsenosti s vojenskou agresiou sme nikdy nemali. To všetko sa zmenilo koncom februára, kedy niekoho veľmi vplyvného napadlo, že je najvyšší čas riešiť problémy „starou dobrou“ vojenskou cestou.
Až keď do miest na východe Slovenska začali prúdiť húfy uzimených, hladných, smädných žien a detí nastalo vytriezvenie a uvedomenie si vážnosti vzniknutej situácie. Napriek šoku mnohých je však nutné dodať, že je to nič oproti tomu, čo zažívajú tí, ktorí boli do neznámeho Ružomberka dovezení.
Je dobré byť hrdý na Slovensko a slovenský ľud, ukázalo sa v prvých dňoch ruskej invázie. Pocit, že nášmu susedovi hrozí nebezpečie a potrebuje našu pomoc u mnohých vyvolal automatickú obrannú reakciu. Ľudia sa sieťovali, zbierali materiálnu aj finančnú pomoc a vypätím všetkých síl vynakladali energiu na to, aby žiaden utečenec neostal bez pomoci. Vznikali iniciatívy, zbierky. Mnohí odviezli svoje zbierkami naplnené automobily na hranice, kde ich následne odovzdali humanitárnym pracovníkom a domov sa vracali s novou rodinou, ktorá ani sama nevie, kde je a koľko dní tu strávi. Jednoducho ľudskosť ukázala svoju tvár.
Ak by sa mňa ešte donedávna niekto spýtal, ako bude štát fungovať tri týždne po vypuknutí humanitárnej katastrofy, odpovedal by som, že budú vojskom zriadené poľné ubytovne, internáty, nocľahárne pre potreby ubytovania, bude dostupný lekár, sociálni pracovníci, prekladatelia, teplá strava a psychologická pomoc v každom väčšom meste. Po trojtýždňovej skúsenosti sa nič také nedeje a to je dozaista druhým šokom pre nás všetkých.
Prosím nechápte ma zle, v každom meste je lekár, sociálni pracovníci, psychológovia a veľa iných dobrých profesionálov. Problém však je v tom, že neexistuje žiaden systém. Aj v Ružomberku máme lekárov, ktorí pomáhajú utečencom, aj v Ružomberku je kopa dobrovoľníkov na nohách 24 hodín denne, avšak absencia systému – alebo ako to my nazývame absencia štátu – vytvára obrovský chaos, na ktorý poukazujú všetci tí, ktorí sa jedného dňa znenazdajky zobudili do role humanitárneho pracovníka.
Každý dobrovoľník denne poukazuje na to, že je na čase, aby sa do humanitárnej pomoci konečne zapojil štát. Tí ľudia kričia tak silno, že v tej hlasitosti ich kriku nie je počuť nič iné. A aj napriek tomu pred oddelením cudzineckej polície postávajú mrznúce ženy so svojimi deťmi hodiny pod holým nebom bez toho, aby si ich niekto všimol. Opäť, nechápte ma zle, pred oddelením cudzineckej polície v Ružomberku utečencom podávajú čaj, stravu aj teplo dobrí ľudia, zamestnanci úradu aj dobrovoľníci. Ale je to znovu o tom, že toto nie je systematické riešenie. Takáto intervencia visí na vlásku a jediné, čo z nej robí funkčnú je energia dobrovoľníkov, ktorá je kľúčová no nie je nevyčerpateľná.
Situácia je miestami tak absurdná, že do utečeneckých táborov na východe chodia na kontroly pracovníci hygieny, ktorí sledujú, či strava utečencom je podávaná v zmysle hygienických predpisov. Nie, že by boli hygienické opatrenia zbytočné, ale toto je vojna a toto sú vojnoví utečenci. Potrebujú teplo a jedlo.
V Ružomberku veľká skupina ľudí-dobrovoľníkov prosí o pomoc, pretože túto situáciu už nezvláda. Žiada systematický zásah štátu, ktorý odbremení dobrovoľníkov od ťažkého údelu, ktorému sa dobrovoľne podvolili. Všetci tí dobrí ľudia, ktorí poskytli svoje ubytovanie blížnemu, všetci tí, ktorí dali nemalé sumy na finančné zbierky, starostovia, primátori a tí, ktorí venujú dni a noci pomoci utekajúcim susedom nutne potrebujú morálnu vzpruhu. Potľapkanie po pleci a poďakovanie za preukázanú solidaritu a statočnosť s dodatkom, že „od teraz je to už v našich rukách.“ A kým sa tak nestane, budeme všetci v ďalšom hrôzostrašnom šoku.
Pre dvojtýždenník Spoločník