Keď som sa v roku 2019 vracal zo zahraničia, hlavným dôvodom návratu z rozvinutej a ekonomicky silnej krajiny naspäť domov bola reálna šanca zapojiť sa do verejnej politiky. Dostal som ponuku pracovať pre mesto, v ktorom som sa narodil, v ktorom zanechali moji predkovia pomerne hlbokú stopu a mal som konečne možnosť prestať sa vyhovárať na akýsi zlý systém bez toho, aby som sa aj ja postaral o jeho zmenu k lepšiemu. Iste, za tých pár rokov mi nie všetko vyšlo podľa plánov, no stále považujem svoju anabázu za úspešnú.
Nechcem sa tu hrať na hrdinu, ani mne nebolo všetko jedno pri učinení finálneho rozhodnutia vzdať sa zahraničných ambícií a stať sa súčasťou turbulentného politického života. A to som dokonca ani netušil, že za dverami je agresívna epidémia a vojna u nášho východného suseda.
Prichádzal som domov s pocitom, že všetko je možné ak sa skutočne chce. Všetko sa dá zmeniť, ak dokáže človek niečo obetovať, systematicky plánovať a presviedčať, presviedčať, presviedčať. Za tých pár rokov sme urobili niekoľko významných PR kampaní, mesto som hájil zvonka i zvnútra, statočne sme bojovali (a bojujeme) s epidémiou Covid-19. To, na čo som však najviac hrdý je, že som stál pri vzniku dvojmesačného kultúrneho podujatia, zvaného Leto u Hýroša. Z pôvodných 2 500 eur, ktoré som na tento ambiciózny projekt dostal, podľa mňa zo zľutovania, sa dnes tešíme skoro päťdesiattisícovému rozpočtu, ktorý slúži prednostne dvom cieľom: dôstojne naplniť letný voľný čas všetkým obyvateľom v regióne a podporiť miestnu tvorivú scénu, ktorá rozvíja kultúrne dedičstvo nášho mesta. Sám som to, samozrejme, neurobil. Stáli a stoja za týmto projektom mnohí šikovní ľudia a viaceré významné inštitúcie. Opäť platí, že ak sa chce a dokážeme niečo pre to obetovať, všetko je možné.
Úspech tohto receptu na zlepšenie nášho regiónu ma často napĺňa pocitom, že ak by sme vedeli použiť rovnakú formulku aj do ostatných oblastí nášho života, môžeme očakávať rovnaké, alebo prinajmenšom podobné výsledky.
Tak, ako sa zväčšuje pole môjho pôsobenia, prichádzam však na limity, ktoré sa spájajú s mojou funkciou. Preto sa každým dňom čoraz viac zamýšľam nad otázkou, či nie je na čase sa posunúť vyššie. Či by nebolo správne prenechať túto štafetu iným a nesnažiť sa o zmenu v ďalšej oblasti, a tak, krôčik po krôčiku postupne zlepšovať svet okolo nás.
Mám za to, že politika je miestom, kde by mali pôsobiť len čestní, vzdelaní a snaživí ľudia. Zároveň som hlboko presvedčený, že ak takíto ľudia politiku neobsadia, obsadia ju krivé úmysly. Som ešte mladý človek, slušný a snaživý. O pár dní sa stanem otcom a viem, že je to aj na mne, aký svet svojmu a všetkým ostatným deťom postavíme. Preto zvažujem – čo mnohých dozaista neprekvapí – že pozíciu úradníka vymením za pozíciu politickú.
Opäť cítim tú istú nervozitu, s ktorou som sa vracal zo zahraničia. Nervozitu spôsobenú odhodlaním vzdať sa bezpečného a teplého miesta v prospech akéhosi vyššieho cieľa. Avšak odmietam neúprimnosť a nechcem byť neúprimný nielen k ľuďom, ale ani k sebe samému. Preto si myslím, že moje rozhodnutie sa už narodilo.