Pamätám si, ako som toto leto s našim mesačným synom vkráčal do priestorov detskej pohotovosti. Obaja rodičia sme boli vystrašení, že nášmu dlho-očakávanému pokladu sa deje niečo vážne, pretože začínal kašlať a my sme vydesene sledovali, ako sa jeho stav z hodiny na hodinu zhoršuje. Používajúc diagnostického špecialistu 21. storočia, zvaného Google, sme sa dozvedeli o chorobách, ktoré mu celkom dozaista zničia život a nám tiež, a tak sme nečakali, vzali všetko potrebné a vbehli na pohotovosť s cieľom zvrátiť tento fatálny stav. Pod odborným okom MUDr. Noskovej sme za 10 minút odišli s predpisom kvapiek z morskej vody a odporúčaním, že by sme si mali kúpiť odsávačku hlienov, pretože to by malo patriť k povinnej výbave rodiča. Diagnóza soplík. Iste, naša – výborná – detská doktorka Zdráhalová nám to vravela veľakrát, no aj tak sme to podcenili. Naša chyba.
Až spätne po emočnom upokojení to vnímam tak, že sme pre tak banálnu diagnózu zobrali drahocenný čas erudovanému odborníkovi, ktorý ešte polhodinu po našej návšteve do systému vypisoval, že Mydlo prišiel so soplíkom. Inými slovami, zbytočná návšteva.
Takéto návštevy sa však dejú na dennom poriadku každý jeden deň v týždni, každú jednu hodinu v dni. A aj tu možno tkvie problém, pre ktorý sa detská pohotovosť v Ružomberku zmáta v problémoch. My rodičia sme jednoducho úzkostliví, čo je absolútne prirodzené. Obzvlášť my prvo-rodičia.
Keď sa na tento istý prípad pozrieme z perspektívy pediatra zistíme, že každý jeden z nich je zavalený prácou vo svojej ambulancii a po tejto službe 4 až 5 krát mesačne povinne slúži na pohotovosti, kde sa takýmito sopľavými Mydlami zaoberá prakticky celú pohotovostnú službu. Na úkor času, ktorý môže venovať dôležitému odbornému vzdelávaniu, ale napríklad aj na úkor oddychu, ktorý je pre každého, pediatra nevynímajúc, podstatný na to, aby svoje pracovné zaťaženie zvládal až do dôchodku.
Na celom Slovensku chýba viac než dvesto pediatrov. Pri bližšom pohľade na jednotlivé regióny zistíme, že Žilinský kraj má najmenej pediatrov na Slovensku. No a (aby toho nebolo málo) pri pohľade na jednotlivé okresy Žilinského kraja je na tom okres Ružomberok úplne najhoršie. Až tak, že Ministerstvo nás radí medzi čierne okresy, označkované termínom „kriticky nedostatkový stav“. Priemerný vek pediatra je 59 rokov, pričom 48% z nich, teda skoro polovica, je vo veku 63 rokov a viac. Teda situácia s pediatrami v našom okrese je alarmujúca a táto tikajúca bomba je skutočne tesne pred vybuchnutím.
Ani ja a pravdepodobne ani žiaden z mojich čitateľov nie je schopný predmetný stav zvrátiť, pretože tento systémový problém je ďaleko komplexnejší, než si môžeme myslieť. Čo však môžem ja a určite aj niektorí z mojich čitateľov urobiť, je posnažiť sa o zmenu a začať menej vyťažovať lekára, pretože v opačnom prípade hrozí, že keď ho rad budem skutočne potrebovať, nebude mať dosť fyzických a ani psychických síl mi pomôcť. Ale poďme pekne po poriadku zistiť, kto môže (podľa mňa) čo urobiť.
V prvom rade štát v spolupráci so Žilinským samosprávnym krajom by mali vyvinúť maximálne úsilie na to, aby získal viac pediatrov do svojho regiónu. Ak ani toto maximálne úsilie stačiť nebude, tak by mali pridať. Mali by sa poriadne zamerať na to, aby svojim úsilím zvrátili súčasný kriticky nedostatkový stav, pretože na to niekto nevinný môže ľahko doplatiť. Rodič za to, že je tu málo lekárov nemôže a zdravotné odvody si platíme všetci rovnaké, aj tí, ktorí majú detských lekárov dostatok a aj tí, ktorí žijú na miestach, kde lekára pomaly nestretnete.
V druhom rade Žilinský samosprávny kraj v spolupráci s jednotlivými samosprávami by mali sadnúť k jednému stolu a nájsť takú hodnotu, ktorá bude pre budúcich pediatrov atraktívna. Veď my sme obyvatelia Liptova, jedného z najkrajších regiónov na Slovensku. S touto hodnotou by sme mali vedieť rozumne narábať a nebáť sa nachádzať aj originálne riešenia. Uvediem príklad: Ak Mesto Liptovský Mikuláš vie darovať Petre Vlhovej 1 000m2 pozemku za reprezentáciu regiónu a preto, že ak vo vašom meste žije Petra Vlhová, je to veľká prestíž, tak my by sme mali byť schopní venovať 1 000m2 pozemku pre každého pediatra, ktorý sa rozhodne na Liptove žiť a pôsobiť. Opäť pripomínam, že v Ružomberku je kriticky nedostatkový stav pediatrov. Trhová cena pozemku je okolo 100 000€, hodnota pozemku pre Mesto je ďaleko nižšia. No a koľko stojí to, že máte v regióne dostatok lekárov? To je na nezaplatenie. Verím, že by to niekoho z budúcich odborníkov presvedčilo.
A určite by ich presvedčili aj iné veci. Preto v treťom rade by mal každý zodpovedný sadnúť za jeden stôl priamo s lekármi. Aj tými budúcimi. Nájsť a definovať problém a riešiť ho. Hneď.
V poslednom, avšak veľmi dôležitom rade, je potrebné, aby sme sa k tomuto problému postavili zodpovedne aj my – rodičia. Prestaňme zneužívať lekára pre to, že máme soplík, prestaňme sa diagnostikovať cez Google a ak má naše dieťa teplotu, skôr než ho vezmeme na pohotovosť, dajme mu zábal. Až 70% návštev detskej pohotovosti sú zbytočnosti. Ja viem, všetci sa bojíme. Aj ja sa bojím a denne sledujem svojho nástupníka. Avšak myslime na to, že preťažením systému spôsobíme jeho nenávratné zrútenie. Ak sme na bežnej kontrole, pýtajme sa na príznaky a aj na riešenia. Počúvajme, pamätajme si to, pokojne si to aj zapíšme no hlavne to použime.
Lebo v opačnom prípade hrozí nasledovné: Žilinský samosprávny kraj má pohotovosti zriadené tam, kde sú krajské nemocnice. Pretože je tam nielen sídlo lekára, ale nachádza sa tam aj celý diagnostický súbor zariadení a technológií. Kraj chce zanechať pohotovosti, avšak len vo svojich nemocniciach. V Ružomberku krajská nemocnica nie je. Najbližšie sú v Dolnom Kubíne a v Liptovskom Mikuláši. Ak sa tento krehký systém zrúti, budeme musieť cestovať. A ja si neviem predstaviť to, že matka naloží svoje choré a plačúce dieťa do auta (ak vôbec nejaké má) a vyrazí na 50 kilometrovú cestu z Liptovských Revúc do Dolného Kubína. To je veľmi nebezpečné. Majme na zreteli to, že pediater počas dňa obvykle slúži a v prípade skutočnej urgencie je tu aj ÚVN. Avšak len v prípade skutočnej urgencie.
Buďme zodpovední rodičia. Ale nerobme to, čo my Slováci robíme bežne, neprenášajme zodpovednosť na iných. Ak má naše dieťa soplík, odsajme. Aj sebe to teraz hovorím. Ak má teplotu, citlivo zabaľme do chladu. A ak sa toto dookola opakuje, zamyslime sa nad tým, či naše ratolesti obliekame dobre, či nespia v prievane alebo či náhodou aj my niekde nerobíme chybu a naučme sa chybám predchádzať.
Bude to ťažké, ale na to, aby sa nám to podarilo zvrátiť musíme byť zodpovední všetci. Štát, kraj, mesto a aj rodič. Len takto môže celá spoločnosť fungovať správne.
Pre dvojtýždenník Spoločník