Opití rožkom, plnou parou do krízy

Príjmy miest a obcí sú pre fungovanie spoločnosti nevyhnutnosťou. Môže za to fakt, že samosprávy na zabezpečenie svojich služieb používajú financie, vyzbierané z daní. Hoci sú daňové povinnosti pre väčšinu z nás nutným zlom, často si neuvedomujeme, že dane si samospráva nerozdelí do vreciek radných pánov, ale vráti ich občanom v rôznych formách. A aj keď občan často nerozumie týmto zložitým operáciám, skutočné nebezpečenstvo prichádza, ak týmto operáciám nerozumie štát. A zdá sa, že toto sa práve v tejto chvíli deje.

Od roku 2019 nebolo jedného dňa, kedy by sa samosprávy po celom Slovensku neboli konfrontované s neplánovanými negatívnymi okolnosťami, ktoré – samozrejme – najviac pociťovali obecné a mestské pokladnice. Veď už len ak zrátame výdavky na zabezpečenie plošných a iných testovaní, výdavky na neustále sa meniace hygienické opatrenia, či straty vo forme povinných karantén vlastných zamestnancov, ktoré na obce pôsobili v niektorých prípadoch spoločne s poklesom vyzbieraných daní z príjmu fyzických osôb, nemôže nám vyjsť nič iné, len vysoké, záporné číslo. V čase keď, zdá sa, epidémia pominula, by mala prísť doba pokoja, počas ktorej by mali obce zozbierať zostalé sily a snažiť sa nájsť chýbajúce zdroje. Avšak prišla vojna a s ňou spojené zdražovanie palív, potravín, tovarov a predovšetkým energii. Vojna ešte zďaleka nekončí a obce sa opäť musia pripraviť nového strašiaka – dvojcifernú infláciu, ktorá bude podľa predikcii najhoršou od roku 2000. Samosprávy tak nevyhnutne potrebujú zásah štátu, ktorý by pomohol situáciu aspoň stabilizovať.

V normálne fungujúcej spoločnosti by ten zásah prišiel. Neviditeľná, záchranná ruka štátu by si uvedomila, že sú to predovšetkým samosprávy, teda obce a mestá, ktoré udržujú život spoločnosti nad vodou a rozumnou intervenciou by zasiahla. To by sme však nemohli žiť na Slovensku, kde štát síce zasiahnuť plánuje, no takou formou, ktorá paradoxne ešte viac ublíži mestám a obciam. Občan, opitý rožkom s vidinou vyššieho príjmu na osobnom účte, tento zásah schvaľuje, pretože nepotrebuje poznať, kde sa tie peniaze našli. Našli sa a hotovo.

Ibaže zdroje sa len tak nenašli a dokonca ich ani vládni predstavitelia neuvoľnili z nejakej štátnej rezervy. Boli jednoducho hrubo vytrhnuté z obecných kás, kde na konci dňa budú chýbať, a to buď priamo alebo nepriamo občan opäť pocíti. Stojí to za to?

Rozpočet okresného mesta Ružomberok je nastavený vyrovnane. Zjednodušene to znamená, že množstvo príjmov by malo byť približne rovnaké s množstvom výdavkov. Túto povinnosť prikazuje nielen Ružomberku, ale aj všetkým ostatným slovenským samosprávam, platná legislatíva.

Najväčšou zložkou príjmu sú príjmy z daní, pričom ich poznáme viacero od dani z príjmu fyzických osôb, cez podnikanie, nehnuteľnosti až po daň za štvornohých miláčikov. Takmer všetky obecné príjmy zhltne zabezpečenie základných funkcií obcí a miest. Teda výdavky spojené z fungovaním škôl, odvozu komunálneho odpadu, zabezpečenia poriadku, čistoty, výdavky spojené s povinnou spoluúčasťou na grantoch, výdavky na obecné energie a iné.  Veľký problém sa zrodí, ak štát zasiahne do príjmovej časti rozpočtu, rozhádže peniaze a pritom nezasiahne do výdavkovej časti. Odrazu s prekvapením zistíte, že na zabezpečenie esenciálnych služieb nemáte dosť potrebných peňazí a žiada sa od vás na to adekvátne reagovať.

Na nájdenie chýbajúcich zdrojov samosprávy nemajú toľko možností, ako by sa zdalo. V podstate sú len dve. Jednou je zníženie niektorých výdavkov a druhou je zvýšenie daňového zaťaženia obyvateľstva. Teda, zjednodušene povedané, buď zatvoríte jednu školu, alebo prinútite občanov platiť vyššie dane. Ktorá z možností je lepšia? Ani jedna.

Vládou pripravovaný protiinflačný balíček vyzerá ako vytúžená záchrana obyvateľstva pred rýchlym zvyšovaním cien. Štát bude stáť približne 1,2 miliardy Eur, pričom najväčšia zložka tohto balíčka bude tvorená tzv. daňovým bonusom. Teda obyvateľ si na základe platenia daní navýši nezdaniteľnú časť príjmu, čo v praxi znamená, že na osobný účet mu bude pripísaných viac peňazí. Avšak protiinflačný balíček už nerieši, že to bude primárne znamenať výpadok príjmu obcí a samospráv.

Čo sa stane po tom, je zrejmé už dnes. Samosprávy v snahe zachovať zákonom prikázanú vyrovnanosť svojich rozpočtov nazrú do svojho „chlievika“ a popremýšľajú, kde ušetriť. Bude sa svietiť len do polnoci? Prestane existovať kultúra? Obecný šport? Alebo naopak, bude občan platiť viac za odvoz komunálneho odpadu? Navýši sa školné dvojnásobne? Trojnásobne? Prepustia sa zamestnanci úradu? V malej obci všetci dvaja? Konkrétny zásah starostu či primátora bude závisieť od jeho vnútornej vybavenosti a guráže. V každom prípade však obeťou bude opäť len občan, pretože v normálne fungujúcej spoločnosti by malo byť svietenie pouličnými lampami samozrejmosťou. Rovnakou samozrejmosťou, ako že rezort financií by mal byť ovládaný špecialistom na financie. Avšak to by sme nemohli žiť na Slovensku.

Zdá sa, že všetko nasvedčuje tomu, že nás čaká ťažká jeseň, ktorú vystrieda ešte ťažšia zima. Príde ťažký nový rok a náš životný štandard bude zasiahnutý dvojcifernou infláciou. A keďže to už teraz vieme, mali by sme začať reálne premýšľať, ako sa s tým vysporiadame. V prvom rade, a to je čisto môj názor, by sme mali odmietnuť narýchlo prijatý protiinflačný balíček. Nenechať sa opiť tým, že z nás 30 eur navyše spraví bohatšími. Nestane sa tak, pretože okamžite prídeme o niečo, čo do dnešných dní považujeme za samozrejmosť. Buď budeme platiť viac, alebo bude cez noc na ulici tma. V druhom rade, a toto je naozaj dôležité, s veľkou precíznosťou pristúpme k tohoročným komunálnym voľbám. Ak sa v tejto hroznej dobe ktoréhokoľvek úradu chopí neskúsený a nekompetentný človek, celkom ľahko sa môže stať, že sa obec či mesto zrúti ako domček z karát.

Pretože každý, kto tvrdí, že v meste či obci urobí medzinárodnú architektonickú súťaž, tak nevie o čom hovorí a už tobôž nemá vedomosť o tom, ako samospráva funguje.

Čakajú nás dni, týždne a mesiace odriekania. A to zvládne ustáť len človek, ktorý už niečo v živote skutočne riadil a manažoval. Sladké predstavy o povolebnom realizovaní blahobytu, ktoré nám môžu byť akokoľvek sympatické, sú nateraz nezmysel.

Pre dvojtýždenník Spoločník