„Nech žije vojna“, takéto neuveriteľné heslo znelo ulicami koncom júla 1914 po tom, ako do mesta prišla správa o atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda. Bola spustená čiastočná, neskôr všeobecná mobilizácia a keďže bolo treba ľud posmeliť, organizovali sa pochody agitujúce za vojnu.
Zakrátko na to odišiel prvý transport ružomberských vojakov na srbské bojisko. Avšak ruskí vojaci, proti ktorým Ružomberčania, ako príslušníci armády Rakúsko-Uhorskej, bojovali sprvoti vyhrávali, čo znamenalo, že do Ružomberka prakticky okamžite začali prúdiť desiatky až stovky ranených vojakov.
28. februára 1915 bola preto otvorená baraková nemocnica na Rovni, ktorá takýmto spôsobom, celkom paradoxne, položila základy dnešnej vojenskej nemocnice.
Domov neprestávali prúdiť mŕtvi a ranení, radosť občanov z vojny chladla a nastúpila panika a strach. Zomrelo mnoho živiteľov, iní boli ranení, čo malo za následok spustošenie celých rodín. Na frontoch prvej svetovej vojny napokon padlo 259 Ružomberčanov.
Pod vplyvom týchto udalostí nastúpila túžba po mieri, ktorá sa pretavovala aj do odbojových prúdov a snažení. Dušou odboja proti Rakúsko-Uhorsku sa stal miestny lekár Vavro Šrobár. Ten bol za to súdený, väznený avšak chod historických udalostí sa už nedal zastaviť.
Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a vznikla Česko-slovenská republika na čele s Tomášom Garigguem Masarykom.
Udalosti, osudy aj príbehy prvej svetovej vojny sú nám rok čo rok vzdialenejšie a hoc si ich pripomíname každoročne dnes, 11. novembra, zúčastňuje sa ich čoraz menej ľudí.
Nič to však nemení na tom, že každý jeden padlý, každý zmrzačený a každá spustošená rodina prispeli k tomu, že vojna napokon skončila a nastal dlho vytúžený mier.