S radosťou som sa dnes dočítal, že budova ružomberskej meštianskej školy bude mať v septembri 100 výročie.
K tejto škole mám veľmi hlboký vzťah. Túto školu vychodil môj starý otec, moja stará mama, moja mama, môj otec a aj ja. Verím, že toto bude škola aj môjho následníka Viktora. Okrem toho, že sem chystám umiestniť moju štvrtú generáciu, popri nás ju vychodilo značné množstvo Ružomberčanov.
Viete, Ružomberok čelí mnoho rokov po sebe odlivu obyvateľstva. Časy, kedy sme mali 30 000 obyvateľov sú preč. Rovnako aj tie, kedy Martin či Liptovský Mikuláš boli menšími samosprávami. Jeden dôvod neexistuje. Faktorov na takúto bilanciu je viac a každý sa viac-menej navzájom ovplyvňuje.
Žiaľ, trendy hovoria jasnou rečou a nie je vôbec pre nás príjemná. Obyvateľov bude v Ružomberku čoraz menej – môže za to fakt, že pôrodnosť sa za ostatné dekády významne zmenila. Pre predstavu uvediem, že moja babka pochádzala z 11 súrodencov (7 prežilo detstvo), moja mama zo štyroch a aj ja a aj môj syn sme jedináčikovia. Pribúda aj bezdetných párov. To je jeden príklad.
Druhým príkladom je, že pre ďalšiu sériu problémov Ružomberok prestáva mnohým vyhovovať. V čase ružomberského boomu na začiatku 20. storočia ste prešli vzdelaním, našli ste si prácu v modernej fabrike, ktorá sa venovala dvom najrýchlejšie rastúcim priemyselným odvetviam v ČSR, teda papierensko-celulózovému a textilnému priemyslu a svoj aktívny život ste pravdepodobne v tej istej fabrike ukončili 40 rokov neskôr. Dnes je to už iné. Ukončíte vzdelanie tesne pred tridsiatkou, nemáte ani úspory, ani jasnú víziu čo ďalej a veľký svet vás láka, pretože je otvorený. Viem o čom hovorím. Keďže nemáte väzbu na domovské mesto, nič vás doma nedrží. Idete, okúsite a už ste v tom.
Čo nám na našom meste vadí? Na to nemusím byť žiaden vedec, stačí sa len popýtať tých, ktorí odišli alebo odchod zvažujú. Spýtajte sa vo svojej komunite. Medzi najčastejšími dôvodmi v mojej sociálnej bubline sú „malosť mesta“, nedostupnosť pozemkov na dôstojné bývanie, slabá vnútromestská sociálna vybavenosť, zlý stav životného prostredia, nedostatok vyhovujúcich pracovných príležitostí, nie príliš pestrý pracovný trh a absencia ponuky technologických a inovačných odvetví. Nevymýšľam si, toto sú reakcie môjho okolia.
Dnes poznáme techniky, ktorými vieme veľmi detailne prezentovať budúce trendy. Máme presné čísla. V čom sme tak trochu horší je, že nevieme celkom presne odpovedať na otázku „čo s tým ideme urobiť?“ A žiaľ, veľmi často máme aj tendencie na pálčivé témy neodpovedať vôbec. Akosi si myslíme, že ak nepoložíme otázku, nebude žiadneho problému. Je to omyl, na ktorý môžeme veľmi bolestivo doplatiť. A nie len my, aj naše deti a vnúčatá. Je to to isté, ako myslieť si, že ak mám rakovinu, no nepôjdem na testy, prežijem. Platí, že povedať si pravdu občas bolí, no je to súčasť terapie a bez toho sa ďalej nepohneme.
Ak chce naše milované mesto zvrátiť to negatívne, čo má pred sebou, musí začať rozmýšľať skutočne strategicky. Musíme sa na mnohé veci pozrieť z vysokej perspektívy. Musíme poznať príčiny, dôsledky a musíme disponovať plánom, ako situáciu získať pod kontrolu a postupne ju otáčať v náš prospech.
Strategické kroky vedia byť zradné, pretože do nich investujete veľké množstvo energie a zdrojov avšak ovocie sa dostaví spravidla neskôr. S týmto musíme byť konfrontovaní všetci. Strategickým krokom musí predchádzať široká diskusia, kde slovo dostane každý. Aj tá diskusia trvá veľmi dlho. No a exekútorom stratégie musia byť tí, ktorí sú jednak najpovolanejší a zároveň aj najangažovanejší, pretože im na tom úprimne záleží a túto „vec“ považujú za „svoju“. To nie je zamestnanie, to je povolanie. Nemá osem hodinový pracovný čas, 365-dňový kalendárny rok a štvorročné obdobie.
Otázka, ktorú som položil v úvode môjho komentára sa týka dilemy, či sa podarí tejto škole prežiť aj ďalšiu generáciu Ružomberčanov. Raz už mala na mále. Odpoveď je takáto: Žiaľ, ak sa veci nezmenia, neprežije. Rovnako ako mnohé iné materské, základné či stredné školy. A spolu so školami pôjdu do histórie aj iné inštitúcie, verejné, športové, komerčné… Aby to neznelo ako poplašná správa zopakujem, že platiť to bude iba vtedy, ak sa nič nezmení.
Predpokladám, že sa nechceme razom zmeniť a netúžime po tom mať 11 detí tak, ako naši prastarí rodičia. V takom prípade nám ostáva druhé riešenie. Začať formovať aktívnu, inteligentnú, verejne angažovanú, lokálpatriotickú (v tom najlepšom slova zmysle) komunitu, ktorá bude moderne budovať mesto našich detí už teraz. Bude to dlhé, náročné, bolestivé, drahé a tiež aj nie bezchybné. Avšak javí sa, že to jediné správne riešenie.
Idete so mnou?
Meštianskej škole v Ružomberku, prvej zé-de-eške Dončovej gratulujem k storočiu. Bez nej, bez práce oddaných pedagógov by som tieto vety len ťažko písal. Ona nás postavila na nohy a my jej to vrátime.
Ak sa vám tieto úvahy páčili, ak s nimi súhlasíte, pošlite ich svojmu okoliu. Je to súčasť terapie.
V.
Úvodnú fotografiu som si stiahol z TOHTO článku. Podľa signatúry vidím, že originál je súčasťou zbierok múzea.
