Koncom 19. a začiatkom 20. storočia dorazila do Ružomberka inovácia, ktorá nasledujúce desaťročia dopomohla Ružomberku k masívnemu rastu, ekonomickej prosperite a k významnému vzostupu kvality ľudského života. Bez ohľadu na to, že to môže znieť trochu vtipne, spomínanou inováciou bola Košicko-Bohumínska železnica.
Hoci dnes vnímame vlak predovšetkým ako dopravný prostriedok, vytvorenie a sprístupnenie železničnej siete urobilo v podstate to isté, čo internet v roku 2000. Spojilo dopyt s ponukou, a to dovtedy nepoznanou rýchlosťou za nízku cenu.
Od momentu otvorenia železnice sme odrazu poznali spôsob, ako suroviny (napr. drevo, textil, celulózu…) naložiť do vagónu a poslať kamkoľvek do sveta. Späť sa vrátila suma, za ktorú sme suroviny predali. Míňali sme tak suroviny a kumulovali kapitál. Stali sme sa bohatým mestom. Bohatstvo sme utrácali na modernizáciu fabrík, tvorbu moderného mesta, dobrej spoločnosti. Nie je náhodou, že najschopnejší politici či obchodníci žili v Ružomberku práve v tejto dobe.
Našim problémom je, že sme zaspali na vavrínoch. Prestali sme uvažovať nad budúcnosťou z vtáčej perspektívy. Áno, mysleli sme v budúcom čase, stavali sme paneláky pre ešte nenarodených obyvateľov, prispôsobovali sme šírku ulice budúcim autám, no to je všetko výsledkom iba veľmi plytkého uvažovania o budúcnosti.
Naše opitie bolo postavené na dojme, že funkčná obchodná a politická rovnica ostane nezmenená. Nič železnicu nenahradí. Čo sa stalo? Železnica bola nahradená.
Ja s obľubou pri debatách s priateľmi otváram tému silného Ružomberka minulosti. Je to fakt, ekonomickou, politickou či spoločenskou silou sme sa v istých rokoch mohli pokojne porovnávať s hlavným mestom Slovenska. Boli by sme rovnocenní partneri. Realita je však taká, že dnes by sme neboli rovnocenní partneri ani s Dolným Kubínom, pri všetkej cti k našim oravským priateľom. A to všetko, pretože od štyridsiatych rokov minulého storočia iba žneme a zabúdzame siať. Táto situácia trvá dodnes.
Vezmite si, že začiatkom 20. storočia boli v Uhorsku najsilnejšie priemyselné odvetvia textilný a celulózovo-papierenský. Oba tradične zastúpené v Ružomberku. Ak si chceme tú ekonomickú silu predstaviť v dnešných reáliách, museli by sme si predstaviť prítomnosť 15 000 pracovných miest v odvetviach spojených s technológiami, inováciami a umelou inteligenciou (vychádzajúc z najsilnejších priemyselných odvetví roku 2025). My tu tie pozície máme, je ich však 100, možno menej. Čiže nemožno porovnávať minulý Ružomberok so súčasným. Jednoducho nemožno.
Nezalamujem palicou nad našim drahým mestom. Možno by sme mohli prestať myslieť na súčasnosť a snažiť sa o vytvorenie porovnávania minulého Ružomberka s tým budúcim Ružomberkom. S tým, ktorého vývoj budem mať ja a príslušníci mojej generácie plne vo svojich rukách už čoskoro. A termínom čoskoro myslím už možno o rok-dva.
Čo teda spraviť pre to, aby sme mohli jedného dňa porovnať minulý Ružomberok s tým budúcim? No predovšetkým zamyslieť sa nad tým, ako sa vyvíja svetový priemysel a ekonomika, ktoré majú veľký vplyv aj na tú najmenšiu garážovú firmu na sídlisku. Dnes vieme, že tak, ako tempo dňa udával v minulosti ťažký priemysel, najbližšiu generáciu to bude IT sektor a inovácie. My to vieme, nemyslíme si to, vieme to. Sme malí páni, aby sme to zmenili. Môžeme sa iba prispôsobiť. Čo preto robíme? Nič.
Vznikol v Ružomberku za posledných 10 rokov aspoň jeden technologický či inovačný areál? Budova? Kancelária? Vznikla v Ružomberku nejaká snaha, ísť takémuto odvetviu naproti? Zamyslel sa niekto nad tým, že napríklad opustené areály niekdajších BZVIL prevádzok môžu jedného dňa slúžiť ako dátové centrá? Má tu človek venujúci sa inováciám vytvorené prostredie na rozvoj svojho podnikania? Nič, nič, nula a ešte raz nič.
Viete aké úsilie museli urobiť naši predkovia, aby do Ružomberka dotiahli železnicu? Je to úsilie neporovnateľné s odkúpením jednej chátrajúcej budovy, ktorú treba prerobiť a doviesť tam vysokorýchlostný internet. Bodka. Ružomberské inovačné centrum. Priestor pre budúcnosť. Zavriem oči a vidím to.
Vidím to, pretože som mnohé podobné navštívil. Fungovali. Môžu aj u nás fungovať.
Zjednodušujem, povedia si mnohí. Nech sa páči. Problémom nie sú jednoduché myšlienky. Problémom je, že my máme občas potrebu všetko prekomplikovať. Tvoríme detské ihriská, kam pcháme všetky preliezky sveta. Ihriská kam nechcú deti chodiť. Zavadzajú si. Pritom by stačila jedna veľká zelená plocha so stromami. Plocha kde by si jeden griloval, iný čítal a ďalší s kamarátmi hral bedminton. Koľko takých plôch vzniklo za posledných 30 rokov v našom meste? Poznáte odpoveď.
Ružomberok budúcnosti jednoducho nepostavíme, ak sa naň budeme dívať očami minulosti. Nepostavíme, ak si budeme myslieť, že diaľnica je spása. Diaľnica nás môže pokojne zarezať tak, že sem už nik nepríde. Prečo? Pretože všetci pôjdu tam, kde je niečo nové. Do miest, kde sa život rodí, nie kde umiera.
Viktor
Obrázok som si stiahol z tejto stránky.
