Vážení Ružomberčania, s napätím a trochu aj obavami sledujem pomalý vzostup témy „Reforma verejnej správy na Slovensku“, ktorá je pre mnohých politikov správnou cestou k riešeniu niektorých problémov v krajine. Dlhšiu dobu bolo s týmto ticho, dnes vidíme, ako sa o reforme opäť vyjadrujú mnohí vplyvní politici. Hovorí sa už pomerne otvorene o zlúčení samosprávnych krajov, dokonca o zrušení okresných úradov a prenesení ich kompetencií na župy. Zatiaľ neprichádza voči tomuto názoru silnejšia protiváha.
Reforma verejnej správy. S určitosťou rovnajúcou sa istote to pre mňa znamená jedno – zníženie počtu nie samosprávnych krajov, ako to sledujeme dnes, ale zníženie počtu sídel, alebo – ak chceme – zlúčenie menších sídiel do väčších celkov.
V tejto chvíli mne, ako Ružomberčanovi s trochu znalosťou lokálnej histórie svieti červená kontrolka, pretože to v mojich očiach symbolizuje iba jedno. Zlúčenie liptovských miest do jedného celku, a teda návrat do 60-tych rokov minulého storočia, kedy Ružomberok stratil štatút okresného mesta.
Na 60-te až začiatok 90-tych rokov sa Ružomberčania pozerajú, ako na temnú dobu vývoja mesta. Zrušenie štatútu okresného mesta, a teda de facto strata istých výsad, znamenalo dramatické spomalenie rozvojových procesov v prospech hlavného sídla, vtedy Liptovského Mikuláša.
Liptovský Mikuláš mal to šťastie (alebo šikovnosť), že dokázal pod svoje krídla zahrnúť viacero menších obcí, čím vytvoril zo seba ľudnatejšiu oblasť, než je Ružomberok, ktorý, trúfam si povedať, bol vtedy pripravenejším hlavným sídlom Liptova. Z hľadiska polohy (križovatka západ-východ, sever-juh), aj z hľadiska priemyselného potenciálu, najmä vďaka rozvinutému celulózo-papierenskému a textilnému priemyslu a v neposlednom rade aj vďaka populácii.
Napriek tomu sa sídlom nestal a vtedajšia reforma verejnej správy zásadne zmenila pomer rozvojového kapitálu, ktorý do regiónu prúdil. Po rozličných bojoch sa v (inak nešťastných) deväťdesiatych rokoch okres do Ružomberka vrátil, no rozdiel medzi našimi mestami ostal už takmer neprekonateľný.
Nasledovali roky nádychu, mnoho inštitúcií sa vrátilo, viaceré sa vybudovali. Stále sme na tej ceste. Robíme aj chyby, no ide to lepšie, ako keby sme ostali vo vtedajšom stave. Mesto sa rozvíja, to je základ.
Ak by k reforme verejnej správy došlo v takom scenári, ako naznačujem, stal by sa z Liptova jeden veľký celok, kde by s veľkou pravdepodobnosťou bolo na čele iné mesto, než Ružomberok. Stalo by sa opäť aj to, že by sa zmenil pomer financovania regiónu a rovnako na frak by dostal aj potenciál mesta, ktoré by bolo ďalej už iba predmestím mesta iného. Jednoducho všetko so šancou uspieť by šlo tam, kde je väčšia perspektíva. Iným slovom by sa stalo to, že by bol Ružomberku zlomený väz. Opäť.
Viacerí sa mojim riadkom zasmejú. Ružomberok, musí predsa ustúpiť väčšiemu zmyslu a stiahnuť chvost. Ja sa nesmejem, ja som predovšetkým Ružomberčan, až potom všetko ostatné.
Ťažko povedať, či je volanie po reforme verejnej správy v podobe, o ktorej píšem, možné zvrátiť alebo aspoň trochu zmeniť jeho orientáciu. Potrebovali by sme na to silný politický lobing, ten ktorý nemáme.
Čo však môžeme urobiť, a poviem to celkom otvorene, nebojím sa, je začať hovoriť o zlučovaní menších celkov smerom do Ružomberka. Úplne pragmaticky a s jediným cieľom, zvyšovať potenciál nášho mesta, a to za každú cenu. Rovnako, ako to urobil Liptovský Mikuláš mnoho rokov dozadu. A táto stratégia vyšla.
Tiež musíme pracovať na podčiarkovaní identity Ružomberka, ako významného niekedy-kráľovského sídla s bohatou priemyselnou a sociálnou históriou. Dnes univerzitné mesto s významnou zdravotníckou inštitúciou a po príchode diaľnice aj rozvinutou dopravnou infraštruktúrou s potenciálom na vznik D1 a R1 križovatky (ktorá je pre náš tiež nevyhnutná). To sú všetko naše zásadné prednosti.
V neposlednom rade treba byť dravcom aj na poli regionálnej politiky. Zastavovať nezmyselné procesy a prednosť dávať tým, ktoré majú šancu uspieť. Aj inovatívnym. Pretože raz sa niekto veľmi vplyvný môže pozrieť na nás bližšie a povedať si „no tak sa pozrime, ako vám to tam na dolnom Liptove ide“. Ide nám to?
Ja nemám vonkoncom nič proti žiadnemu inému liptovskému mestu. Do každého z nich chodím rád a v každom mám dobrých priateľov. Sme tri unikátne sídla, na ktoré sa viaže množstvo rázovitých obcí. Prajem nám všetkým, aby sme stále boli rovnocenní partneri, dobrí susedia – Liptovská tripartita (toto slovo si požičiavam z iného odboru).
Zamýšľajúc sa ale nad budúcnosťou mojich rovesníkov, našich detí a ich rovesníkov, nemôžem inak, len reformu tkvejúcu v zlúčení Liptova rázne odmietnuť. A ak na tom záleží aj vám, mali by ste konať rovnako.
